Život Prešova
online
online
Legendárny slovenský básnik a dramatik má 85 rokov
30.01.2020 Piešťany
Veľké
Kostoľany/Bratislava 30. januára (TASR) – Človek sa môže stať klasikom
už svojou ranou básňou, keď si ju ľudia zapamätajú, čo je aj prípad
básnika Jozefa Mihalkoviča. Pre TASR to uviedol spisovateľ, básnik,
prekladateľ a dramatik Ľubomír Feldek.
"Ani neviem vyrátať, koľko je to rokov, odkedy som sa stretol s Mihalkovičovou prvou básňou v niektorom z prvých ročníkov Mladej tvorby. Volala sa Rodina a dodnes si ju pamätám: Môj otec bol dole rúbať triesky a prišiel s prstom krvavým, mama len zakladá a vraví: Čaju uvarím. My po očku sa pozeráme, tárame o škole, barinky čaju rozmazávame prstami po stole. A otec berie svoju šálku neprirodzene prstami a usrkáva, usrkáva zarastenými ústami," povedal Feldek o svojom kolegovi a priateľovi. Vo štvrtok 30. januára sa básnik a prekladateľ Jozef Mihalkovič dožíva 85 rokov.
Jozef Mihalkovič sa narodil 30. januára 1935 vo Veľkých Kostoľanoch v okrese Piešťany. Po maturite na trnavskom gymnáziu vyštudoval v rokoch 1953-1959 anorganickú chémiu na Vysokej škole chemicko-technologickej v Pardubiciach. Ako chemický inžinier si mohol vybrať medzi troma pôsobiskami v Čechách, na Morave a na Slovensku. Napokon sa rozhodol pre cementáreň v Stupave, kde pracoval v rokoch 1959-1964.
Koncom 50. rokov 20. storočia Jozef Mihalkovič, Ľubomír Feldek, Ján Stacho a Ján Ondruš vytvorili základ tzv. Trnavske skupiny básnikov, alebo tiež konkretistov. Išlo o reakciu na vtedajšiu ideologizáciu umenia – konkretizmus mal, ako sa vyjadril Mihalkovič, odmietnuť "ideologické táranie".
Reakcia štátnej moci na seba nenechala dlho čakať. Literárny historik Pavel Matejovič vo svojej eseji Cenzúra v druhej polovici päťdesiatych rokov na Slovensku (Latentné formy stalinského riadenia kultúry) uvádza, že 4. číslo časopisu Mladá tvorba, v ktorom bol publikovaný aj manifest Trnavskej skupiny, postihol jeden z najväčších cenzúrnych zásahov. Správa tlačového dozoru v auguste 1958 vypracovala aj 25-stranovú analýzu, kde uvádza, že redakcia Mladej tvorby podľahla malomeštiackemu liberalizmu, zverejnila nevhodné narážky na Sovietsky zväz, názory autorov "vyznievali proti nášmu spoločenskému zriadeniu, proti strane a jej vedúcej úlohe, proti straníckym a ústavným činiteľom". Správu potom zaslali aj generálnemu konzulovi Sovietskeho zväzu v Bratislave.
V stupavskom ochotníckom divadle sa Mihalkovič spoznal so svojou prvou manželkou Máriu, učiteľkou základnej školy. Zomrela v mladom veku krátko potom, ako sa im narodili dvaja synovia. Ako reakcia na tragickú udalosť vznikla Mihalkovičova prvá zbierka básní Ľútosť (1962). O tri roky po nej nasledovala zbierka Zimoviská.
V druhej polovici 60. rokov sa Mihalkovič začal venovať profesiám bližším k umeleckému a kultúrnemu životu. Stal sa riaditeľom Múzea Ľudovíta Štúra v Modre a usadil sa v tomto meste, kde žije dodnes – sám seba pasoval na Modrana honoris causa.
V rokoch 1966-1967 bol redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, v období rokov 1968-1973 pôsobil ako redaktor literárnej redakcie Československého rozhlasu v Bratislave. Neskôr bol zástupcom vedúceho redaktora Revue svetovej literatúry (1973-1977), redaktorom časopisu Romboid (1977-1978) a redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ (1981-1991). V 90. rokoch 20. storočia pracoval v Národnom literárnom centre.
Jozef Mihalkovič je autorom básnických zbierok Albá (1972), Kam sa náhlite (1974), Približné položenie (1978), Plodnosť (1985, výber), Príležitostné básne (1988), 20 básní (2000), Z nových básní (2006, výber). V roku 2000 mu vyšli eseje Modranské reflexie, po ktorej nasledovali knihy básní, esejí a rozhovorov Listové tajomstvá (2009) a Listové tajomstvá II (2012).
Prekladal poéziu Alexandra Bloka, Alexandra Puškina, Róberta Desnosa, Henriho Michauxa, Williama Carlosa Williamsa, Emily Dickinsonovej, Arthura Rimbauda a ďalších autorov.
O básnickej tvorbe Mihalkovič povedal: "Myslím si, že aj ctitelia a prívrženci nových komunikačných techník sa časom, prinajmenšom časť z nich, vráti k čítaniu. Nijaký derivát internetu, nech akokoľvek modifikovaný, nenahradí bezprostrednosť čitateľského či osobného kontaktu. Básne sa neprestanú čítať a písať dovtedy, kým sa budú ľudia dorozumievať vo svojom jazyku."
Za svoju tvorbu získal Jozef Mihalkovič v roku 1996 Poctu ministra kultúry, v roku 2001 mu Spolok slovenských spisovateľov udelil Cenu za poéziu za zbierku 20 básní, v roku 2009 si prevzal Cenu predsedu Národnej rady SR za rozvoj kultúry, v roku 2010 získal prémiu Literárneho fondu za dielo Listové tajomstvá. Jeho synmi z prvého manželstva sú literárny vedec a spisovateľ Boris Mihalkovič a fyzik Marek Mihalkovič, s druhou manželkou Margitou majú syna Jozefa.
"Na Jozefa Mihalkoviča tak ľahko nezabudneme, ale to neznamená, že by som sa s ním lúčil. Naopak mu prajem k narodeninám veľa zdravia, zdravia, zdravia," poprial jubilujúcemu básnikovi Ľubomír Feldek.
"Ani neviem vyrátať, koľko je to rokov, odkedy som sa stretol s Mihalkovičovou prvou básňou v niektorom z prvých ročníkov Mladej tvorby. Volala sa Rodina a dodnes si ju pamätám: Môj otec bol dole rúbať triesky a prišiel s prstom krvavým, mama len zakladá a vraví: Čaju uvarím. My po očku sa pozeráme, tárame o škole, barinky čaju rozmazávame prstami po stole. A otec berie svoju šálku neprirodzene prstami a usrkáva, usrkáva zarastenými ústami," povedal Feldek o svojom kolegovi a priateľovi. Vo štvrtok 30. januára sa básnik a prekladateľ Jozef Mihalkovič dožíva 85 rokov.
Jozef Mihalkovič sa narodil 30. januára 1935 vo Veľkých Kostoľanoch v okrese Piešťany. Po maturite na trnavskom gymnáziu vyštudoval v rokoch 1953-1959 anorganickú chémiu na Vysokej škole chemicko-technologickej v Pardubiciach. Ako chemický inžinier si mohol vybrať medzi troma pôsobiskami v Čechách, na Morave a na Slovensku. Napokon sa rozhodol pre cementáreň v Stupave, kde pracoval v rokoch 1959-1964.
Koncom 50. rokov 20. storočia Jozef Mihalkovič, Ľubomír Feldek, Ján Stacho a Ján Ondruš vytvorili základ tzv. Trnavske skupiny básnikov, alebo tiež konkretistov. Išlo o reakciu na vtedajšiu ideologizáciu umenia – konkretizmus mal, ako sa vyjadril Mihalkovič, odmietnuť "ideologické táranie".
Reakcia štátnej moci na seba nenechala dlho čakať. Literárny historik Pavel Matejovič vo svojej eseji Cenzúra v druhej polovici päťdesiatych rokov na Slovensku (Latentné formy stalinského riadenia kultúry) uvádza, že 4. číslo časopisu Mladá tvorba, v ktorom bol publikovaný aj manifest Trnavskej skupiny, postihol jeden z najväčších cenzúrnych zásahov. Správa tlačového dozoru v auguste 1958 vypracovala aj 25-stranovú analýzu, kde uvádza, že redakcia Mladej tvorby podľahla malomeštiackemu liberalizmu, zverejnila nevhodné narážky na Sovietsky zväz, názory autorov "vyznievali proti nášmu spoločenskému zriadeniu, proti strane a jej vedúcej úlohe, proti straníckym a ústavným činiteľom". Správu potom zaslali aj generálnemu konzulovi Sovietskeho zväzu v Bratislave.
V stupavskom ochotníckom divadle sa Mihalkovič spoznal so svojou prvou manželkou Máriu, učiteľkou základnej školy. Zomrela v mladom veku krátko potom, ako sa im narodili dvaja synovia. Ako reakcia na tragickú udalosť vznikla Mihalkovičova prvá zbierka básní Ľútosť (1962). O tri roky po nej nasledovala zbierka Zimoviská.
V druhej polovici 60. rokov sa Mihalkovič začal venovať profesiám bližším k umeleckému a kultúrnemu životu. Stal sa riaditeľom Múzea Ľudovíta Štúra v Modre a usadil sa v tomto meste, kde žije dodnes – sám seba pasoval na Modrana honoris causa.
V rokoch 1966-1967 bol redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, v období rokov 1968-1973 pôsobil ako redaktor literárnej redakcie Československého rozhlasu v Bratislave. Neskôr bol zástupcom vedúceho redaktora Revue svetovej literatúry (1973-1977), redaktorom časopisu Romboid (1977-1978) a redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ (1981-1991). V 90. rokoch 20. storočia pracoval v Národnom literárnom centre.
Jozef Mihalkovič je autorom básnických zbierok Albá (1972), Kam sa náhlite (1974), Približné položenie (1978), Plodnosť (1985, výber), Príležitostné básne (1988), 20 básní (2000), Z nových básní (2006, výber). V roku 2000 mu vyšli eseje Modranské reflexie, po ktorej nasledovali knihy básní, esejí a rozhovorov Listové tajomstvá (2009) a Listové tajomstvá II (2012).
Prekladal poéziu Alexandra Bloka, Alexandra Puškina, Róberta Desnosa, Henriho Michauxa, Williama Carlosa Williamsa, Emily Dickinsonovej, Arthura Rimbauda a ďalších autorov.
O básnickej tvorbe Mihalkovič povedal: "Myslím si, že aj ctitelia a prívrženci nových komunikačných techník sa časom, prinajmenšom časť z nich, vráti k čítaniu. Nijaký derivát internetu, nech akokoľvek modifikovaný, nenahradí bezprostrednosť čitateľského či osobného kontaktu. Básne sa neprestanú čítať a písať dovtedy, kým sa budú ľudia dorozumievať vo svojom jazyku."
Za svoju tvorbu získal Jozef Mihalkovič v roku 1996 Poctu ministra kultúry, v roku 2001 mu Spolok slovenských spisovateľov udelil Cenu za poéziu za zbierku 20 básní, v roku 2009 si prevzal Cenu predsedu Národnej rady SR za rozvoj kultúry, v roku 2010 získal prémiu Literárneho fondu za dielo Listové tajomstvá. Jeho synmi z prvého manželstva sú literárny vedec a spisovateľ Boris Mihalkovič a fyzik Marek Mihalkovič, s druhou manželkou Margitou majú syna Jozefa.
"Na Jozefa Mihalkoviča tak ľahko nezabudneme, ale to neznamená, že by som sa s ním lúčil. Naopak mu prajem k narodeninám veľa zdravia, zdravia, zdravia," poprial jubilujúcemu básnikovi Ľubomír Feldek.
www.ZIVOTPO.sk
